Hello!

Let’s switch to English today, guys! Actually I always always always enjoy writing in English, so I hope you’ll enjoy reading it too!

Recently, I’ve started opening up more about my eating disorder journey - and more importantly, my way out. It’s such a complex topic, layered with both physical and emotional battles, but it’s one I believe is so worth talking about.

While dealing with my eating disorder, I faced many other health challenges: losing my period, experiencing hair loss, feeling so tired and having zero energy. During that time, my body was surviving, not thriving. It was under constant stress, running purely on reserves. And when that happens, the body starts shutting down non-essential functions - like menstruation. Because let’s face it: when your system is in survival mode, reproduction isn’t a priority. That’s not health. That’s crisis mode.

During that time my view on movement was also shaping. One of the biggest shifts in my recovery came when I started to see movement differently. Just a few weeks ago, I had a moment in the gym, like a realisation. Not just a physical breakthrough, but a mental one. I finally felt my strength and what body can actually do. Not just in my muscles, but in my spirit. Every rep, every drop of sweat, became a symbol. A small but powerful reminder of what it means to show up every day and carry our cross - to carry our life - with discipline and grace. 

It’s not always easy. It’s definitely not always comfortable. But it’s always worth it. Just like our muscles grow through resistance, our character grows through perseverance. And for me, it’s all connected - physical health, mental well-being, spiritual depth. One affects the other. Always.

Women’s health is even a deeper kind of strength. I believe it deserves way more attention. For years, I wasn’t menstruating. In reality I was depleted. My body couldn’t function properly because it was missing the fuel, the support, the rest and the nutrients it desperately needed.

That was also around the time I discovered Sanbera - a Swiss brand that changed the way I view supplementation and female wellness. Sanbera offers high-quality, science-backed daily multivitamins designed specifically for women’s health and energy. What stood out to me is how intentional their products are: plant-based, clean and created to work with your body, not against it.

Especially for women who train regularly or have gone through physical stress (like I did), supporting your body with the right nutrients isn’t just helpful - it’s essential. Sanbera’s formulas are designed to replenish what we often lose through intense workouts, stress, or hormonal imbalances. Regular intense training, stress, or undernourishment can disrupt balance, often leading to issues like irregular or lost periods. That’s why proper support is essential. They’ve helped me not just recover, but restore balance in a sustainable way. Because, GIRLS AND WOMEN!, strong performance starts with a healthy cycle and a well-fueled body.

So what’s the point? The point is that your health matters. Your strength matters. Not just the kind people can see - the kind that radiates from the inside out. From hormonal balance to energy, from mental clarity to emotional resilience. 

Recovery taught me this: real strength starts from within. From your mind and soul. So whether you’re at the beginning of your wellness journey, deep in the middle, or just now picking yourself back up - keep showing up. Keep pressing in. Take care of your body like it’s the only one you’ve got. Because it is. Nourish it. Move it. Support it.

And most importantly, believe in its ability to heal. 

Ahojteee!

Sedím v jednom z najviac cozy brunch spotov na Ibize a zároveň sa cítim ako na Bali. Tieto coffee talks milujem, pretože je to čas, kedy dokážem reflektovať do hĺbky, a tiež rozprávať 2 hodiny s mamkou po telefóne, pretože kedy si na to cez týždeň nájdeme čas … ? 

Pred pár dňami som videla film “Mary”. O Ježišovej matke Márií. Neviem, koľkí z vás poznajú jej príbeh, ale je úchvatný! Skrátka, bola zázrakom a dala život najväčšiemu zázraku tohto sveta - Jesus! (btw je na Netflixe)

Ale! O čo ide … nebola iná ako my. Bola rovnako pokúšaná, bola rovnako neistá, rovnako nachápala, rovnako nebola na všetko pripravená. Teda zápasila s tým, s čím často zápasíme aj my. Ale napriek tomu dôverovala Bohu. Skrátka, povedala “dobre”. Dala mu svoje ÁNO. Aj keď mnohým veciam nerozumela a často sa pýtala “prečo”, dala Bohu súhlas, aby si ju použil. A to stačilo na Jeho zámer. Čo z toho vzniklo? No predsa ten zázrak. Z jej poslušnosti voči Bohu. On si ju vyvolil. 

Okay, možno si poviete, ale ja nie som Mária. Ale si a môžeš byť. Boh od nás chce presne to isté. Byť použiteľnými. Ísť do neznámeho, aj keď nevieme, čo to bude pre nás znamenať, pretože máme strach. Sme doslova skľúčení z neznáma. 

Žijeme v spoločnosti, ktorá prekvitá rýchlosťou. Sme doslova “vyškolení”, aby sme videli okamžité výsledky. Ale! Trpezlivosť si predsa vyžaduje čas. A trpezlivosť si tiež vyžaduje dôveru. Mária ju mala, a preto sa splnilo to, ku čomu ju Boh povolal. Viedol ju a nikdy ju neopustil ani v tom najväčšom nebezpečenstve. Pretože On vedel, prečo to robí, jej úlohou bolo iba dôverovať. Všade, kam ju poslal, mal už všetko premyslené. Pretože Božia moc nie je limitovaná prostredím, v ktorom sa nachádzame. Práve naopak, Boh nás posiela na isté miesta, aby nás zdokonalil na Jeho obraz. Pretože to je Jeho milosť a On je tam s nami! 

Ahojte pri ďalšom coffee talku!

Aj keď tentokrát je to z letiska a deň po MDŽ, takže, ženy, prajem vám veľa zdravého seba, veľa lásky k iným, od iných, ale aj k sebe. Veľa snov a splnených túžob. Pretože každá ich máme. 

Nejdem vám tu písať žiaden životný update, pretože to koniec koncov nikoho nezaujíma. A ak nás zaujímajú životy iných, zväčša je to na pár minút či hodín, a potom je to fuč. Pochopiteľne, veď každý máme dosť toho svojho. Avšak, tieto coffee talks majú slúžiť skôr na zdieľanie nejakých myšlienok, ktoré chcem dať von. 

Je pravda, že v roku 2025 som výrazne spomalila, čo som predtým nevedela. Nevravím, že ani teraz neprídu výčitky, no je to omnoho lepšie. Chcem a snažím sa tráviť viac času so sebou (ale nie iba tak povrchovo, ako sa to všade na sociálnych sieťach píše, skôr tak naozaj, ponoriť sa do poriadnych vôd, mentálnych i fyzických), s Bohom, s knihami alebo športom. Je to taký môj kolotoč, ktorý si ale momentálne užívam a cítim, že je potrebný. 

O to viac to zažívam pri cestovaní, kedy si viac vecí uvedomujem a prirodzene sa otvárajú nové horizonty. Keď sa vraciam zo svojho milovaného Švajčiarska (ach, je to tu magické, a to nemyslím len prírodu), reflektujem a spracovávam všetky pocity a myšlienky. Každá jedna cesta mi totiž dáva úplne nové myšlienky, a to na tom milujem. 

Ja nešoférujem často ani veľa. Navyše, stále mám pred tým veľký rešpekt. Tuto vo Švajčiarsku som si ale za volant párkrát sadla a schytala nejaké tie nepríjemné poľné cesty. V tom som bratovi povedala “keby som vedela, že pôjdem touto hnusnou cestou, nešla by som šoférovať.” Bola úzka, bol večer, nepoznala som ju a nadávala som zakaždým, keď som musela náhle pribrzdiť alebo prudko odbočiť. :D

No čo je hlavný point. Toto znie ako také klišé, ale každý to poznáme “ak by som vedela, akou cestou pôjdem, možno by som si ju nikdy nevybrala”. Vtedy, keď som tieto slová vyslovila, iba mi to tak dvojnásone doplo. Poznáme túto myšlienku, no koľkokrát sa nad ňou zamyslíme do hĺbky? Koľkokrát to môže byť tá najlepšia cesta k cieľu, aj keď je mimo komfort a aj keď by sme si ju sami od seba nevybrali. 

Všetky tie rýchle zákruty, odbočky, úzke a nepohodlné cesty nás učia odvahe, nebojácnosti, trpezlivosti a viere v to, že na to mám a dokážem prejsť aj tú náročnejšiu cestu. Koľkokrát sa vlastne bojíme ísť inou cestou. Koľkokrát tá nádej proste nefunguje. Koľkokrát sa viera skrátka vyparí a prídu pochybnosti. No tu je pravda: nádej a dôvera v Boha otvára znovuzrodenie a my zažívame nové veci inak. Boh nás chce uvoľniť z tých starých vecí či vzorcov a dať nám zakúsiť nové.  Boh nás chce uvoľniť z tých starých ciest, ktoré možno sú pohodlné a rovnejšie, ale v skutočnosti nám neprinášajú nič nové. Skúsme veci robiť inak. Čo by sme mohli a chceli zmeniť? 

To, čo som sa naučila, ak poviete Bohu “áno”, často vás vezme ešte na užšiu cestu s viac challenging odbočkami. A práve tá cesta vás formuje ešte viac. Narážame na kameň úrazu, pretože to je presne to, do čoho sa veľa ľuďom nechce. No neboli sme stvorení pre pohodlný život, ktorý vyhovuje nám. Boli sme stvorení posúvať náš komfort pre Neho, pre iných a pre to, čo je potom. 

Je to sakra náročné, ale stojí to sakra za to. Čím viac dáme, tým viac si môže Boh použiť.