Ahojte pri ďalšom coffee talku!
Aj keď tentokrát je to z letiska a deň po MDŽ, takže, ženy, prajem vám veľa zdravého seba, veľa lásky k iným, od iných, ale aj k sebe. Veľa snov a splnených túžob. Pretože každá ich máme.
Nejdem vám tu písať žiaden životný update, pretože to koniec koncov nikoho nezaujíma. A ak nás zaujímajú životy iných, zväčša je to na pár minút či hodín, a potom je to fuč. Pochopiteľne, veď každý máme dosť toho svojho. Avšak, tieto coffee talks majú slúžiť skôr na zdieľanie nejakých myšlienok, ktoré chcem dať von.
Je pravda, že v roku 2025 som výrazne spomalila, čo som predtým nevedela. Nevravím, že ani teraz neprídu výčitky, no je to omnoho lepšie. Chcem a snažím sa tráviť viac času so sebou (ale nie iba tak povrchovo, ako sa to všade na sociálnych sieťach píše, skôr tak naozaj, ponoriť sa do poriadnych vôd, mentálnych i fyzických), s Bohom, s knihami alebo športom. Je to taký môj kolotoč, ktorý si ale momentálne užívam a cítim, že je potrebný.
O to viac to zažívam pri cestovaní, kedy si viac vecí uvedomujem a prirodzene sa otvárajú nové horizonty. Keď sa vraciam zo svojho milovaného Švajčiarska (ach, je to tu magické, a to nemyslím len prírodu), reflektujem a spracovávam všetky pocity a myšlienky. Každá jedna cesta mi totiž dáva úplne nové myšlienky, a to na tom milujem.
Ja nešoférujem často ani veľa. Navyše, stále mám pred tým veľký rešpekt. Tuto vo Švajčiarsku som si ale za volant párkrát sadla a schytala nejaké tie nepríjemné poľné cesty. V tom som bratovi povedala “keby som vedela, že pôjdem touto hnusnou cestou, nešla by som šoférovať.” Bola úzka, bol večer, nepoznala som ju a nadávala som zakaždým, keď som musela náhle pribrzdiť alebo prudko odbočiť. :D
No čo je hlavný point. Toto znie ako také klišé, ale každý to poznáme “ak by som vedela, akou cestou pôjdem, možno by som si ju nikdy nevybrala”. Vtedy, keď som tieto slová vyslovila, iba mi to tak dvojnásone doplo. Poznáme túto myšlienku, no koľkokrát sa nad ňou zamyslíme do hĺbky? Koľkokrát to môže byť tá najlepšia cesta k cieľu, aj keď je mimo komfort a aj keď by sme si ju sami od seba nevybrali.
Všetky tie rýchle zákruty, odbočky, úzke a nepohodlné cesty nás učia odvahe, nebojácnosti, trpezlivosti a viere v to, že na to mám a dokážem prejsť aj tú náročnejšiu cestu. Koľkokrát sa vlastne bojíme ísť inou cestou. Koľkokrát tá nádej proste nefunguje. Koľkokrát sa viera skrátka vyparí a prídu pochybnosti. No tu je pravda: nádej a dôvera v Boha otvára znovuzrodenie a my zažívame nové veci inak. Boh nás chce uvoľniť z tých starých vecí či vzorcov a dať nám zakúsiť nové. Boh nás chce uvoľniť z tých starých ciest, ktoré možno sú pohodlné a rovnejšie, ale v skutočnosti nám neprinášajú nič nové. Skúsme veci robiť inak. Čo by sme mohli a chceli zmeniť?
To, čo som sa naučila, ak poviete Bohu “áno”, často vás vezme ešte na užšiu cestu s viac challenging odbočkami. A práve tá cesta vás formuje ešte viac. Narážame na kameň úrazu, pretože to je presne to, do čoho sa veľa ľuďom nechce. No neboli sme stvorení pre pohodlný život, ktorý vyhovuje nám. Boli sme stvorení posúvať náš komfort pre Neho, pre iných a pre to, čo je potom.
Je to sakra náročné, ale stojí to sakra za to. Čím viac dáme, tým viac si môže Boh použiť.
Zverejnenie komentára