Ahojteee!

Sedím v jednom z najviac cozy brunch spotov na Ibize a zároveň sa cítim ako na Bali. Tieto coffee talks milujem, pretože je to čas, kedy dokážem reflektovať do hĺbky, a tiež rozprávať 2 hodiny s mamkou po telefóne, pretože kedy si na to cez týždeň nájdeme čas … ? 

Pred pár dňami som videla film “Mary”. O Ježišovej matke Márií. Neviem, koľkí z vás poznajú jej príbeh, ale je úchvatný! Skrátka, bola zázrakom a dala život najväčšiemu zázraku tohto sveta - Jesus! (btw je na Netflixe)

Ale! O čo ide … nebola iná ako my. Bola rovnako pokúšaná, bola rovnako neistá, rovnako nachápala, rovnako nebola na všetko pripravená. Teda zápasila s tým, s čím často zápasíme aj my. Ale napriek tomu dôverovala Bohu. Skrátka, povedala “dobre”. Dala mu svoje ÁNO. Aj keď mnohým veciam nerozumela a často sa pýtala “prečo”, dala Bohu súhlas, aby si ju použil. A to stačilo na Jeho zámer. Čo z toho vzniklo? No predsa ten zázrak. Z jej poslušnosti voči Bohu. On si ju vyvolil. 

Okay, možno si poviete, ale ja nie som Mária. Ale si a môžeš byť. Boh od nás chce presne to isté. Byť použiteľnými. Ísť do neznámeho, aj keď nevieme, čo to bude pre nás znamenať, pretože máme strach. Sme doslova skľúčení z neznáma. 

Žijeme v spoločnosti, ktorá prekvitá rýchlosťou. Sme doslova “vyškolení”, aby sme videli okamžité výsledky. Ale! Trpezlivosť si predsa vyžaduje čas. A trpezlivosť si tiež vyžaduje dôveru. Mária ju mala, a preto sa splnilo to, ku čomu ju Boh povolal. Viedol ju a nikdy ju neopustil ani v tom najväčšom nebezpečenstve. Pretože On vedel, prečo to robí, jej úlohou bolo iba dôverovať. Všade, kam ju poslal, mal už všetko premyslené. Pretože Božia moc nie je limitovaná prostredím, v ktorom sa nachádzame. Práve naopak, Boh nás posiela na isté miesta, aby nás zdokonalil na Jeho obraz. Pretože to je Jeho milosť a On je tam s nami! 

Ahojte pri ďalšom coffee talku!

Aj keď tentokrát je to z letiska a deň po MDŽ, takže, ženy, prajem vám veľa zdravého seba, veľa lásky k iným, od iných, ale aj k sebe. Veľa snov a splnených túžob. Pretože každá ich máme. 

Nejdem vám tu písať žiaden životný update, pretože to koniec koncov nikoho nezaujíma. A ak nás zaujímajú životy iných, zväčša je to na pár minút či hodín, a potom je to fuč. Pochopiteľne, veď každý máme dosť toho svojho. Avšak, tieto coffee talks majú slúžiť skôr na zdieľanie nejakých myšlienok, ktoré chcem dať von. 

Je pravda, že v roku 2025 som výrazne spomalila, čo som predtým nevedela. Nevravím, že ani teraz neprídu výčitky, no je to omnoho lepšie. Chcem a snažím sa tráviť viac času so sebou (ale nie iba tak povrchovo, ako sa to všade na sociálnych sieťach píše, skôr tak naozaj, ponoriť sa do poriadnych vôd, mentálnych i fyzických), s Bohom, s knihami alebo športom. Je to taký môj kolotoč, ktorý si ale momentálne užívam a cítim, že je potrebný. 

O to viac to zažívam pri cestovaní, kedy si viac vecí uvedomujem a prirodzene sa otvárajú nové horizonty. Keď sa vraciam zo svojho milovaného Švajčiarska (ach, je to tu magické, a to nemyslím len prírodu), reflektujem a spracovávam všetky pocity a myšlienky. Každá jedna cesta mi totiž dáva úplne nové myšlienky, a to na tom milujem. 

Ja nešoférujem často ani veľa. Navyše, stále mám pred tým veľký rešpekt. Tuto vo Švajčiarsku som si ale za volant párkrát sadla a schytala nejaké tie nepríjemné poľné cesty. V tom som bratovi povedala “keby som vedela, že pôjdem touto hnusnou cestou, nešla by som šoférovať.” Bola úzka, bol večer, nepoznala som ju a nadávala som zakaždým, keď som musela náhle pribrzdiť alebo prudko odbočiť. :D

No čo je hlavný point. Toto znie ako také klišé, ale každý to poznáme “ak by som vedela, akou cestou pôjdem, možno by som si ju nikdy nevybrala”. Vtedy, keď som tieto slová vyslovila, iba mi to tak dvojnásone doplo. Poznáme túto myšlienku, no koľkokrát sa nad ňou zamyslíme do hĺbky? Koľkokrát to môže byť tá najlepšia cesta k cieľu, aj keď je mimo komfort a aj keď by sme si ju sami od seba nevybrali. 

Všetky tie rýchle zákruty, odbočky, úzke a nepohodlné cesty nás učia odvahe, nebojácnosti, trpezlivosti a viere v to, že na to mám a dokážem prejsť aj tú náročnejšiu cestu. Koľkokrát sa vlastne bojíme ísť inou cestou. Koľkokrát tá nádej proste nefunguje. Koľkokrát sa viera skrátka vyparí a prídu pochybnosti. No tu je pravda: nádej a dôvera v Boha otvára znovuzrodenie a my zažívame nové veci inak. Boh nás chce uvoľniť z tých starých vecí či vzorcov a dať nám zakúsiť nové.  Boh nás chce uvoľniť z tých starých ciest, ktoré možno sú pohodlné a rovnejšie, ale v skutočnosti nám neprinášajú nič nové. Skúsme veci robiť inak. Čo by sme mohli a chceli zmeniť? 

To, čo som sa naučila, ak poviete Bohu “áno”, často vás vezme ešte na užšiu cestu s viac challenging odbočkami. A práve tá cesta vás formuje ešte viac. Narážame na kameň úrazu, pretože to je presne to, do čoho sa veľa ľuďom nechce. No neboli sme stvorení pre pohodlný život, ktorý vyhovuje nám. Boli sme stvorení posúvať náš komfort pre Neho, pre iných a pre to, čo je potom. 

Je to sakra náročné, ale stojí to sakra za to. Čím viac dáme, tým viac si môže Boh použiť.

Je pred koncom roka, sedím v kaviarni s teplou ovsenou matchou s výhľadom na madridskú ulicu. Tak mi napadlo, že si dáme coffee talk. A myslím, že to budeme praktizovať častejšie. Pôvodne som si chcela všetky myšlienky dať na papier (neskôr to urobím), no bude toho veľa a potrebujem na to viac času, haha. Každopádne, tak, ako som to spravila aj minulý rok, robím to aj teraz. Reflektujem. Spomínam na celý tento rok, od začiatku až do konca. (Mimochodom, v každej kaviarni tu nájdete ovsené mlieko, naozaj v každej. No a point 2, okrem písania tohto článku dokončujem homework do školy, z ktorej mám bolesť hlavy, ale som v Madride, a to to spríjemňuje.) 

Tento rok zakončujem v Madride na solo víkende, a je to skutočne krásny a čarovný moment. Madrid je krásny, je veľký a rušný, mám pocit, že tu prežívam FOMO (čo nie je dobré), a preto sa snažím spomaliť. Naučila som sa, že keď cestujem, nechcem toho navštíviť čo najviac, chcem sa cítiť dobre! Tak inak. Mám pocit, že vtedy sa dokážem nadýchnuť. Ide mi o to, aby som čo najviac vedela nasať daný moment a atmosféru. 

Posledný pol rok bol celkom vyčarpávajúci, náročný (miestami veľmi náročný), emočný (niekedy až bez emócií) … sama to neviem úplne opísať … ale asi chápete. Teda najmä ženy a dievčatá, haha. 

“Spomaliť” sa dnes nenosí. Nenosí sa to v práci, vo vzťahoch, pri cestovaní, nikde. Ak náhodou chceme ísť životom pomalšie, zrazu na nás príde tlak okolia a my do toho proste opäť padneme. Z každej strany na nás vybieha produktivita, ako si ísť za svojím cieľom a niečo dokázať. No to celé je skôr o tom, ako máme nastavenú myseľ, nie rýchlosť. A buďme úprimní, veľmi ľahko sa dá zrazu vyhorieť (ďalšie populárne slovíčko roku 2024). Koľko ľudí máte vo svojom okolí, ktorí si týmto prešli? Je ľahké sa v tom zhone stratiť, a to úplne. Potom sa hľadáme. 

A tak, už máte svojo slovo na rok 2025? Asi tušíte, čo to bude u mňa. Koniec koncov, to je to, čo na Španielsku milujem. Ich odovzdanosť sa a schopnosť žiť v prítomnosti. Schopnosť stráviť na obede či večeri 3 hodiny. Doslova. Schopnosť žiť bez toho, aby sa niekde náhlili. Pretože to, čo je pre nás dané, nám neujde. A či to chceme skôr? Čo ak sa na to potrebujeme ešte viac pripraviť a dozrieť? Veď len vtedy to vieme 100% prijať a prežiť úplne. 

Miesta:

• Gran Vía (hlavná ulica, kde zažijete pravú madridskú atmosféru a nákupy)
• El Retiro Park
• Prado museum (to som nestihla, ale je na mojom bucket liste)
• Real Jardín Botánico
• San Miguel Market (pripravte sa ale na plno ľudí a hlavu na hlave)
• Plaza Mayor & Sol
• Royal Palace of Madrid
• Almudena Cathedral (jedna z mála vysvätená sv. Jánom Pavlom II.)

Kaviarne & reštauracie:

• Casa Neutrale
• Hanso 2
• Clima Cafecito
• ACID Shop 
• PumPum Café
• Osom
• Cora
• Maison Matcha
• Natif Coffee & Kitchen
• Freedom cakes
• Chocolatería 1902 (najlepšie vegánske churros, OMG!)
• Delish Vegan Doughnuts
• Vega (spravte si rezervačku vopred)
• Mad Mad Vegan
• Mudrá
• Distrito Vegano (všetko si pripravujú in-house, aj ich vegánsky syr!)